Homo homini lupus
Veziem sa v autobuse, dcéra národa holubičieho, toho od Karpát. Vonku ranne temno. Čítam.
Za chrbtom dve marhy, papule. Stará mladej pripáli. Bafkajú, ťahajú, svorne odklepávajú. Reku otvorím okno. Marha zahromží a zavre. Zagánim na marhu.Ha!
Po líci mi stiekol potôčik, červený a teplý. Nafasovaný monokel pobolieva, život je boj.
Zveřejnit komentář